Ostravská víkendovka (účastnická reportáž)

Středa- cesta:

Ve středu jsme se tedy vypravili do Ostravy. Této akce se účastnili lidi z různých koutů bývalého Československa. Nakonec jsme se v Ostravě sešli v následující sestavě skupiny: Petra a Katka (organizátorky), já a Peter, Honza, Jája, Marek, Stáňa, Terka, a v pátek se k nám připojili ještě Verča (Vendelína) a Tomáš.

Cesta do Ostravy proběhla bez problémů a v šest jsme se většina z nás (Marek s Jájou dorazili později večer) potkali na nádraží Ostrava Svinov. Přesunuli jsme se tramvají do klubovny. Cesta tramvají mi přišla nekonečná, na což  jsme si měli v následujících dnech zvyknout, že přesuny po Ostravě, jsou vždy menší vyhlídková jízda. 

Klubovna turistů je zařízena vcelku pohodlně a moderně. Dokonce tu je i krb, který vydává příjemné teplo. Zima nám tedy rozhodně nebude. Teplá voda také údajně teče, tak super. V průběhu večera se hovor pomalu rozproudil a snažili jsme se trochu se navzájem poznat. 

Petra nás seznámila s programem, který vypadá opravdu zajímavě. Musím říct, že na víkendovku v Ostravě jsem byla vážně moc zvědavá. Ostrava totiž není zrovna město, kam by si člověk jen tak dělal výlet. Toto město je průmyslové.

 

Čtvrtek:

Dnes ráno byla poměrně zima a zamračeno, ale naštěstí nepršelo. A jdeme objevovat zajímavá místav Ostravě. Hned to první bylo naprosto úžasné. Vystoupili jsme na tramvajové zastávce Karolina a jak již bylo psáno v programu, že nás čeká mnoho zajímavého a mezi nimi Naší pozornosti samozřejmě neunikne ani areál Miniuni, ve kterém se nachází modely významných světových staveb, jako je např. Eiffelova věž či šikmá věž v Pise.

Ak si odmyslím prvý deň príchodu, tak nám výlet v Ostrave v pravom zmysle slova s objavovaním zaujímavostí a atrakcií mesta začal až v deň 27. výročia Nežnej revolúcie a začiatok to bol skutku úžasný :-)

Areál MINIUNI – Prechádzka výkvetom Európskej architektúry a histórie na jednom hektári

Atrakciou, ktorú by som, ako spomínam vyššie rád ešte aspoň raz v Ostrave navštívil je práve v nadpise uvedený areál MINIUNI. Už keď mi Andrea pred víkendovkou stručne popisovala, čo nás tam čaká, prišlo mi to neskutočne zaujímavé, avšak to, čo sme tam nakoniec mali možnosť vidieť, predčilo všetky moje očakávania. Z popisu pri vstupe do areálu sa dozvedáme, že tak vonkajšie, ako aj vnútorné expozície sa rozkladajú na ploche približne jedného hektára a môžeme tu nájsť modely najvýznamnejších európskych stavieb v časovom rozpätí od stredoveku po dvadsiate storočie, zmenšené v mierke 1:25. Priznám sa, že veľkú väčšinu vystavených modelov som nepoznal ani z obrázka, autori expozície s tým však očividne vopred počítali, pred každým modelom stála totiž tabuľka s popisom stavby v Češtine, angličtine a poľštine. Popis zahŕňal vždy pomenovanie stavby, krajinu a konkrétne mesto, kde je možné vidieť ju naživo a následne na to stručnú charakteristiku (výška, storočie, prípadne presný rok, kedy bola postavená, jej účel a stručný popis celkového vzhľadu). Samozrejmosťou bola fotografia modelu odpovedajúce stavby, čo bolo mimoriadne užitočné zvlášť na tých miestach expozície, kde sa nachádzalo viac popisných tabuliek v tesnej blízkosti. Areál s modelmi európskych stavieb je navyše vytváraný na spôsob prírodnej krajiny, pretkávanej okrem samotných modelov aj inými prvkami modernej infraštruktúry. Časť areálu so stavbami bola napríklad pretkaná zmenšeným modelom železnice aj s pohyblivými súpravami na koľajniciach. Tie sa však dali dať do pohybu iba rukami, tak či tak to ale dopĺňalo celkovo úžasnú atmosféru. 

Areál obsahoval taktiež jazierko, ktoré  opticky rozdeľovalo vonkajšiu expozíciu na dva samostatné časti, pričom sa cez jazierko bolo možné dostať efektne spraveným, poloblúkovým dreveným mostom. Našou veľkou výhodou bolo aj to, že sme sa jednotlivých modelov mohli dotknúť, čo poskytlo ešte jasnejší prehľad o ich konkrétnom vzhľade. (samozrejme, nie pri všetkých modeloch to bolo možné, ale na strane druhej, stavby ako Eiffelova veža či Big Ben v Londýne sú priam notoricky známe). Osobne ma celkom pobavilo, že preslávená Šikmá veža v Pise sa na modely vôbec nezdala byť šikmou. Z európskych modelov stavieb ma svojou rozlohou a architektonickým prevedením najviac zaujali Tržnica Sukiennice (ono to skutočne vyzeralo ako hrad, ale na internete som našiel informáciu, že to bol prakticky areál tržnice) v Krakove ktorej počiatky sa datujú do 13. storočia, rybárska Bašta v Budapešti a Kráľovský zámok vo Varšave. Prinajmenšom uvedené tri stavby by som si v budúcnosti rád pozrel aj naživo.

Bylo to super, seznámit se s architekturou staveb a zacestovat si. Velmi se mi líbily hrady ve Varšavě, Krakově, Akropole v Athénách či z divů světa vysuté zahrady Semiramis(kde měli reálně vysázené rostliny), Artemidin chrám v Efessu či Mauzoleum v Halikarnasu. Maják Faru byl bohužel ve vodě, kam se nám opravdu plavat nechtělo. Historici se nezapřou. Vždy jsme stavbičku detailně zkoumali a řešili její architektonické provedení. Pravda některé ze staveb jsem viděla i reálně např. Staroměstskou radnici, Braniborskou bránu, Eiffelovu věž… Některé jiné mi daly inspiraci, kam bychom se mohli podívat. 

Mezi modely staveb jsme se  procházeli něco přes hodinu a půl. Začínala být už docela zima a navíc zbytek skupinky taky nikde.

Prehliadka vonkajších modelov nám zabrala pomerne dosť času, takže keď sme sa konečne dostali dovnútra, kde bola možnosť prehliadnuť si tak hrady, ako aj modely dobových lodí z obdobia od Vikingov (Leif Erikson, cez Krištofa Kolumba až po 19. storočie), tak sme to vzali celé takpovediac rýchlovkou. V konečnom dôsledku nám ale nič podstatné z celej expozície neušlo, akurát sme sa zhodli na tom, že by sme tu dokázali úplne pokojne stráviť ešte minimálne ďalšiu hodinu. To je ale žiaľ, nevýhoda toho, keď sa človek o niečo zaujíma podrobnejšie, ako väčšina v jeho okolí.

Následně jsme se vypravili na procházku, abychom se trochu zahřáli. Čekal nás menší výstup. Zdolali jsme haldu Ema, která patří k Ostravě stejně jako Vesuv k Neapoli.

Je to uměle navršený kopec a v současnosti slouží spíše jako výletní místo.

Halda Ema- kopec vysoký asi tak 100 metrov, vytvorený umelo, ako dôsledok vyvážania hlušiny po ťažbe uhlia, ktorou bola Ostrava známa tak v minulosti ako aj teraz, i keď už v značne obmedzenom množstve aktívne využívaných dolov. (podľa toho, čo som sa neskôr dozvedel, sa ich teraz využíva asi 8, kým v minulosti ich bolo vyše 40). Počasie bolo príjemné, po včerajšom daždi nebolo ani stopy, dokonca môžem povedať, že po raňajšej zatiahnutej oblohe, sa s príchodom obedňajších hodín k slovu dostalo aj slnko, čo dávalo tušiť príjemnú turistickú vychádzku.

Výstup ako taký sa začínal pozvoľna, dlhší čas sme šli po pomerne rovnom teréne, na ktorom sa striedavo striedali asfaltové cesty so spevnenými cestami vysypanými štrkom. Predovšetkým spočiatku sme prechádzali tak popri lúkach, riedko porastených stromami, ako aj popri dlhších stromoradiach a stromových alejách z oboch strán. Aleje a stromoradia som obzvlášť ocenil hlavne pri občasnom silnom vetre, ktorý bol takto aspoň ako tak tlmený.

Ani po vstupe do lesa sa však profil cesty veľmi nezmenil, stúpalo sa stále pozvoľna mierne zvlneným terénom, akurát sme si museli dávať väčší pozor pod nohy, keďže tak korene stromov, ako aj prípadné klzké blato, nebolo vždy dobre vidieť. Už z dolných pasáží výstupu bolo pomerne jasne vidieť profil celej haldy. Ten mi svojím tvarom pripomínal nepravidelný kužeľ s useknutým vrcholcom. Môjmu odhadu navrával aj ten fakt, že počas cesty na vrchol sme sa niekoľkokrát otočili v kruhu a trasa výstupu teda prinajmenšom sčasti pripomínala špirálu. Pár metrov pred samotným vrcholom terén stúpal trochu prudšie, nebolo to však nič, čo by sa nedalo bez väčšej námahy a úsilia zvládnuť. Celú cestu lesom sme mohli tak na stromoch, ako aj pod nohami pozorovať pestrofarebnú hru farieb z popadaného lístia.

Z vrcholu bol celkom slušný výhľad na mesto, v diaľke sme mohli pozorovať rad vysokých komínov, z ktorých sa valili kúdole, napodiv takmer snehobieleho dymu. Ostrava je skrátka priemyselné mesto, ale priznám sa, nebyť tých komínov v diaľke, tak si to pri prechádzke tak nádhernou prírodou hádam ani neuvedomím. Skutočne pozoruhodne názorná ukážka sily prírody, ktorá za niekoľko desaťročí dokázala ovládnuť a skultúrniť prostredie, ktoré bolo pôvodne iba neforemnou masou kamenia a hliny.

Z haldy sme zostupovali opačnou, o niečo strmšou pasážou, takže sme s Andreou obzvlášť na začiatku zostupu trochu zaostali, ale na čo sa ponáhľať. Ostatní nás počkali a po zídení najstrmších častí sa pokračovalo cez les, pričom profil chodníkov sa v podstate nelíšil od výstupu. Posledné úseky po asfaltovej ceste a v meste boli už úplná pohoda, znova som sa ale zmyslel nad tým, že tá Ostrava predsa len nie je takou betónovou džungľou bez zelene, ako by človek pri priemyselnom meste podvedome očakával.

Po té jsme se vydali na oběd do restaurace resp. Burgr-baru. Měla následovat prohlídka města Ostrava s Klárkou, ale nějak se to zkomplikovalo. Každopádně ve čtyři hodiny odpoledne jsme se podívali na Ostravský orloj, který je vážně zvláštní.

Ten pozostával z troch okien, dvoch po stranách a jedného v strede. V ľavom okne sme mohli vidieť kráľa a kráľovnú, ako spolu tancujú. V okne napravo, ktoré bolo otvorené súčasne s ľavým sme zase videli v dvojici čerta a anjela ako nám mávajú. V okne v strede, ktoré sa otvorilo až na záver (to už ľavé i pravé okno bolo zatvorené) sme mohli vidieť muža s kyjakom a smrtku s kosou, ako spolu zápasia (neviem odhadnúť, čo presne mal orloj symbolizovať, ale prinajmenšom prostredná a pravá dvojica symbolizovala z môjho pohľadu protiklady dobro-zlo, život-smrť, kým kráľ s kráľovnou boli skôr obrazom súladu a harmónie)

Po debatě, co teď jsme se přesunuli do klubovny. Venku se už mezitím setmělo, je zima a fouká. Při čaji jsme absolvovali hezky v teple prohlídku města Ostrava. Nejprve jsme byli seznámeni s historií města a pak s různými památkami, vždy nám bylo řečeno, kde se to nachází a u některých  z nich jsme i reálně byli. Nejvíce nás asi překvapil slezský hrad, kolem kterého jsme sice procházeli, ale nevšimli jsme si ho, protože se propadl do země a dnes z něj toho moc vidět není. Byl to opět velmi příjemný večer. 

posedeli  sme  pri príjemných vzájomných rozhovoroch asi tak do polnoci a  šlo sa spať. Celkovo to ale bol mimoriadne vydarený deň a už večer sme sa tešili na zážitky, ktoré nám prinesie ten nasledujúci.

 

Pátek:

Dnes nás čekala trocha turistiky a výlet do lázní Klimkovice. Počasí ráno vypadalo slibně. Přes den pak dokonce svítilo sluníčko a bylo i teplo. Tramvají jsme se opět přesunuli po Ostravě a vzhledem k tomu, že nám navazující tramvaj ujela, tak jsme se vydali do lázní trasou(kterou Peťa měla naplánovanou jako zpáteční, ale v zásadě to ničemu nevadilo). Mapy jsou občas zavádějící…cesta prostě reálně nebyla. Brodili jsme se blátem přes řepkové pole, ale myslím, že nám to nikomu náladu nepokazilo. Potok tam byl, takže jsme šli správně. Následně jsme vyšli na cestu a našli i rybník a pokračovali pak dál sedem kilometrov, z ktorých väčšina sa tiahla cez lúky a značne zablatené repkové polia. 

S postupujúcou vzdialenosťou sa k poliam a lúkam pridávali stromoradia dubov, bukov a hrabov a kde tu sa objavili aj smreky. Istý úsek sme šli dokonca cez les, čo bola pre nás značná výhoda, počasie totiž síce bolo príjemné, avšak pri silnom vetre, ktorý sa čas od času v nárazoch objavoval, sme rýchlo zabúdali na príjemné slnečné lúče. V časti Ostravy nazývanej Mexiko vystriedala lesy a lúky domová zástavba a s Andreou sa nám zdalo, že by sme už mohli byť na mieste. Reálne nás ale ešte čakal poriadny kus cesty, prevažne lesnou, avšak štrkom vysypanou cestou kým sme sa konečne dostali k areálu kúpeľov.

Lázně Klimkovice jsou známé  pro iodobromovou vodu, kterou se léčí pomocí koupelí pacienti s pohybovým ústrojím, po nehodách, po cévních mozkových příhodách či s roztroušenou sklerozou.

Samotný areál pôsobil zvonku veľmi prívetivo, bol obstaraný množstvom zelene, pričom predovšetkým prevažovali buxusy, tuje, smreky a okrasné rastliny, ktoré sme nevedeli celkom presne identifikovať. V areály ma ešte zaujalo súsošie pozostávajúce z troch sôch- psa a matky kľačiacej na kolenách s dieťaťom, ktorý sa pozerali hore na práve prelietavajúceho vtáka. Vnútrajšok areálu, vrátane jedálne, v ktorej sme sa zastavili na obed bol prinajmenšom rovnako prívetivý a dominovala mu fontána kruhového pôdorysu, z ktorej stredu do výšky niekoľkých metrov vystupoval cíp ihlanovitého tvaru tvorený vedľa seba naskladanými trojuholníkmi. Ešte pred vstupom do vnútorných priestorov sme všetci vybuchli smiechom, keď sme si prečítali upozornenie: Před vstupem jsi očistěte boty...... no, v tom momente som si bol viac menej istý, že ak personál nespraví výnimku, otočia nás rovno vo dverách. Nakoniec nás ale do reštaurácie pustili, aj keď čašníčka pri našom odchode nezabudla zmieniť, že si je vedomá toho, že sme sem šli lesnou cestou.... no aby aj nie, pri pohľade na skupinu zablatených turistov v športovom oblečení jej muselo byť zrejmé, že z kúpaliska asi nejdeme. 

Spiatočná cesta bola síce kratšia, ale zato mi niektoré jej, obzvlášť lesné pasáž, prišli oveľa strmšie a našu skupinu sme s Andreou, predovšetkým vďaka môjmu miestami až príliš opatrnému zostupu niekoľkokrát úplne stratili z dohľadu, čo v kombinácii s nastupujúcim šerom, znásobeným hustým lesným porastom, prevažne listnatých stromov, nebolo vždy úplne vtipné. Keď sa ma ale Andrea pri poslednom takomto stratení, krátko pred opustením lesa spýtala, či sme náhodou nemali ísť niekam inam, s istotou a hádam bez náznaku pochybností som si stál za svojím (ono to síce nebola celkom pravda, bolo možné odbočiť krátko predtým vpravo, tá cesta bola ale tak neschodná, že by sa po nej hádam vybral leda tak Don Quichote) Nakoniec sme sa ale šťastne dostali na zastávku električky, aj keď je pravda, že vďaka nášmu, teda presnejšie môjmu, super ľahkému vychádzkovému tempu sme nestihli plánovaný spoj a počkali si na ďalší asi 20 minút :-) Avšak strane druhej sme rovnako neplánovane stihli prípoj nadväzujúci na našu neskoršiu električku a to napriek tomu, že sme na prestup mali tak dve minúty. 

Po jednom přestupu jsme se tedy dostali k bazénu. V bazéně jsme strávili zhruba 2 hodiny.

Hezky jsme si zaplavali. Někteří z nás se sice těšili na atrakce jako vodní jeskyně, tobogán…apod. ovšem ty byly otevřeny bohužel jen do sedmé hodiny večerní.  I když je pravda, že mi přišlo, že tam byla zima, jak venku, tak i voda slibovaných 28 či 27 °C taky neměla.  Ovšem některé věci člověk nevymyslí.

Stáňa šla zjišťovat, jak je to se saunou, párou a podobnými věcmi. Našla to a po někom vzkázala, že tam je, ovšem dotyčná paní, to nevyřídila Honzovi (který na Stáňu čekal u bazénu, ale Markovi, který mezitím už byl v šatně. Marek ztratil Jáju a byl vyveden z šaten nějakou cizí paní, protože Jája zase šla pro mě. No, Honza se Stáni nedočkal a Marek Jáji taky ne, ta když přišla, tak Marek už byl venku. No nicméně bazén byl vcelku fajn. Šli jsme přes Stodolní ulici, která je proslulá jako místo, kde jsou party, ale trochu nás zklamala, byl tam naprostý klid.  Do klubovny jsme dorazili po půl desáté a ani nám nepřišlo, že je tak pozdě. Mezitím holky- Katka s Terkou- uvařily výbornou čočkovou polévku. Dnes se k nám také připojili Verča s Tomášem. Opět následoval velmi příjemný večer. Ve skupině je znát, že se více poznáváme, tak i rozhovor nenuceně plynul. 

 

Sobota:

Předpověď počasí nezklamala. Od rána prší, prší jen se leje jako z konve. Petra program přizpůsobila předpovědi a tak nás čekal program vevnitř. Nejdříve jsme se přemístili na tramvajovou zastávku Vítkovice vysoké pece. 

Odkiaľ sme sa asi 10 minút presúvali k technickému múzeu. Krátko pred vstupom do samotnej expozície sme sa ešte zastavili v obrovskej, vyše 10 metrov vysokej valcovej budove bývalého plynojemu. Nachádzala sa tu výstava prevažne abstraktných obrazov machuľovitého tvaru, ktoré mi trochu pripomenuli maľby fauvistov z 19 storočia. Dedukovať z nich však čokoľvek konkrétne bolo viac ako náročné a tak sme sa pri nich dlho nezdržali  pokračovali k expozícii- Malého světa techniky-U6. 

Tá začala krátkym videom, v ktorom dvoch školákov zoznamoval spisovateľ Jules Verne s objavmi, technikou a dôležitosťou vzdelania ako takého. Domnievam sa, že táto časť bola skôr určená pre menšie deti, ale spracovaná bola rozhodne pekne. Spomenul by som aj to, že samotné časti výstavy boli pomenované podľa románov Julesa Verna (celkovo 7, zreteľne si spomínam na Cesta do stredu zeme a 20000 míľ pod morom).

Expozice byly značně rozsáhlé a interaktivní. Nacházely se tam různé technické vynálezy např. od parního stroje až po současnost. Odvětví dopravy nás fascinovalo parostrojem, přes různá stará auta až po ponorku či možnost vyzkoušet si simulátor vlaku. Četli jsme si o historii textilního průmyslu, zpracování uhlí na koks  či oceli, fungování vysokých pecí…atd. Spoustu věcí jsme si mohli vyzkoušet a čas plynul rychlostí, která se zdála neuvěřitelná.

Rozsah výstavy bol rôznorodý, mali sme možnosť oboznámiť sa s trenažérmi, ktoré simulovali jazdu rôznych dopravných prostriedkov (autobus, auto, motocykel, vlak), tie ale boli spravidla stále obsadené, prevažne deťmi, ktoré mali o ne obzvlášť veľký záujem a tak sme si nakoniec všetci vyskúšali akurát riadenie vlaku. Musím povedať, že to síce na prvý pohľad vyzeralo jednoducho, ale obzvlášť odhadnúť správny moment brzdenia do stanice dá rozhodne zabrať. Zaujímavo na mňa pôsobil taktiež žeriav na ľudský pohon, ktorý vyzeral ako obrovské koleso pre škrečka (akurát, že škrečkovi nehrozí, že spadne a zatočí sa mu hlava, tak ako väčšine z nás, čo sme to skúšali). Okrem iného sme si s Andreou taktiež vyskúšali tlačenie vagóna po rôznych typoch koľajníc od tých najmodernejších až po tie najstaršie a vzhľadom na to, ako ťažko sa po starých koľajniciach vagón pohyboval sa veru ani nečudujem, e prvé vlaky boli tak pomalé, a našu obhliadku vlakov sme zakončili v modeli parnej lokomotívy, kde bola tie možnosť vyskúšať si jej ovládanie, aj keď sa samozrejme z miesta nepohla, len spustila patričné zvukové a pohybové efekty, takže človek mal po zatiahnutí riadiacej páky naozaj dojem, že sa pohybuje. Pre mňa osobne najzaujímavejším objektom výstavy bol Cugnotov paromobil z 18. storočia pôvodne pre štyroch ľudí (aj keď vo vystavenom modely bolo miest na sedenie 9). Tento prvý „automobil“ na parný pohon zaujal tak svojimi obrovskými rozmermi (odhadom dĺžka nad 6 metrov a výška lievikovitého zásobníka na paru hádam aj 3 metre), ako aj svojím paradoxným výkonom. Z popisu, ktorý bol k dispozícii sme sa totiž mohli dozvedieť, že maximálna rýchlosť paromobilu bola 9 km/h a dojazd na jeden zásobník asi 12 minút. Osobne ma najviac pobavilo k tomu priložené video idúceho paromobilu s bubeníkom pred sebou a davom ľudí v pohode vykračujúcom popri ňom (to len na zábavnú ukážku reálneho výkonu, aj keď vzhľadom na to, o akej dobe a bavíme, je to tak či tak obdivuhodné).

Mali sme taktiež možnosť nahliadnuť d reálneho modelu starej ponorky a môžem povedať, že  takomto kolose by som veru nechcel stráviť dlhší čas. Je pravdou, že stredná časť ponorky, pravdepodobne slúžiaca ako „obývačka“ bola pomerne priestranná, vkusne zariadená starožitným dreveným nábytkom, vybavená porcelánovými pohármi a nádobami a jej prívetivosť dokladali taktiež maľované obrazy rôznych historicky významných osobností na stenách, ostatné časti boli však úzke, tmavé a pomerne ťažkopádne prístupné. Vrcholom šetrenia priestorom, aj keď nepochybne v ponorke nevyhnutným bola kajuta zariadená ako spálňa s poschodovou posteľou pre dvoch ľudí, ktorá bola natoľko úzka, že sa do postele dalo ísť zásadne po jednom. Vystúpiť hore na ponorku sme sa vzhľadom na mimoriadne strmí rebrík neodvážili, pri pohľade zdola si ale trúfnem odhadnúť jej celkovú výšku na 3 až 4 metre. 

Čo vám poviem, výstava to bola bezpochyby zaujímavá a v mnohom pre nás všetkých poučná, na druhej strane som sa ale, ako nie práve znalec techniky pri mnohých vynálezoch často strácal a bolo pre mňa o to náročnejšie opísať ich vzhľad či nebodaj na čo konkrétne slúžili. Určite by som uvítal popis, ktorý by bol prístupnejší pre laikov, ktorí sme tam boli viac menej všetci, akurát Honza spomínal, že sa v niektorých veciach celkom dobre vyznal

Následně jsme se přemístili do města na oběd. Byla to jakási pizzerie, kde se nekouřilo. Myslím, že to bylo  vcelku příjemné posezení. Čekal nás ještě pak další večerní program.   

A jelikož na 19.11. připadá noc divadel, nechali jsme se překvapit, co si pro své návštěvníky přichystala ta ostravská.

Zamířili jsme do loutkového divadla, kde nás nejdříve čekala improvizace- kusy představení Williama Shakespeare (Romeo a Julie-balkónová scéna a souboj Hamlet). Myslím, že všichni jsme se náramně pobavili, když herci z této klasiky udělali zcela něco  jiného a  velmi vtipného.

„Dvomi šialenými hercami a šialeným režisérom“ (priama citácia pána režisére) sme sa dosýta nasmiali. Totižto, vidieť v Rómeovi a Júlii imitáciu opitého robotníka ako stavia balkón tesne pred tým, než na ňom bude Júlia čakať na Rómea, respektíve pozrieť si súboj Hamleta Vodníka s Laertom čertom, ktorý o sebe vzájomne prskajú oheň a síru na jednej s vodou na druhej strane mi prišlo naozaj mimoriadne zábavné.

Druhou věc, kterou jsme měli možnost shlédnout byla pohádka- O perníkové chaloupce po africku, hranou s loutkami.

V podobnom duchu sa niesla aj bábkami zahraná hra Perníková chalúpka po africky, kedy Janíčko a Marienka šli namiesto lesných plodov hľadať do púšte ondrášovku v pet fľaši  a zlá Ježibaba si z nich chcela spraviť zasklené presýpacie hodiny. :-)

Také jsme se velmi nasmáli a po představení jsme si mohli prohlédnout loutky. Třetí naše zastávka v divadle byla ve velké místnosti, kde bylo spousta různých loutek, které jsme si mohli detailně prohlédnout a zkusit si s nimi manipulovat. 

V této místnosti jsme asi strávili nejvíce času. Loutky tam byli většinou pohádkové, různázvířátka, pohádkové bytosti, strašidla. K dokreslení tajemné atmosféry se tam mezi návštěvníky  pohybovala osoba v kápy, čas od času se ozývalo vrzání dveří či se vypouštěl dým u pekla.

Prohlíželi jsme si kulisy i loutky, s některými z loutek jsme si i zkoušeli hýbat. Velmi se mi líbila loutka obrovské kočky, kterou tam měly usazenou na invalidním vozíku. S touto kočkou jsme se dost zabavili. Byl to velmi pěkný zážitek, kdy se člověku poštěstí vidět tolik loutek pohromadě a dostat se do zákulisí.

Asi najzaujímavejší bol pre mňa pohľad do zákulisia, kde sme mali všetci  možnosť si na konkrétne bábky siahnuť a za asistencie hercov, prípadne pri menších bábkach sami si s nimi niečo zahrať a vyskúšať, ako fungujú. Na prvý pohľad totiž bábkové divadlo z pohľadu diváka vyzerá vcelku jednoducho, ale v skutočnosti sa veru herci poriadne namakajú, obzvlášť v prípade veľkých bábok. Pokiaľ ide o materiál, z ktorého sú bábky vyrábané, stretli sme sa tak s bábkami z umelej hmoty, ako aj s drevenými, či bábkami vyrobenými z látky a molitanu (tých bolo, domnievam sa, najviac). 

Z divadla jsme odcházeli před osmou a vzhledem k tomu, že Verča s Tomášem bydlí v Ostravě (teprve měsíc), ale neviděli orloj, rozhodli jsme se počkat ještě na orloj, ktorý vyznel v tme ešte krajšie, ako za šera. Až teraz som si všimol, že veľké hodiny nad ním sa najskôr postupne celé rozsvietili a následne s postupným doznievaním orloja postupne zhasínali.

Počasí je stále nevlídné. Stále mrholí a fouká. V klubovně pak následoval moc fajn večer. Verča přivezla s sebou kytaru, tak se sedělo a zpívalo. Myslím, že se zde sešla opravdu dobrá skupina. 

Večer sme ešte približne do polnoci posedeli a príjemne sa pozhovárali v klubovne

 

Neděle:

Poslední den v Ostravě jsme věnovali hornictví. 

Ostrava bývala známá především díky svému hornickému průmyslu, nenechali jsme si tedy ujít návštěvu největšího hornického muzea ČR v Landek Parku.

Dnes je opět krásný slunečný den. Okružní jízdou po Ostravě jsme se dostali na místo určení. 

Cestou príjemným prírodným prostredím sme minuli sochu patróna baníkov svätého Prokopa (aj keď v samotnom Landek parku nám potom povedali, že patrónkou baníkov je svätá Barbora, tak neviem, ako to je, nakoľko som sa v týchto náboženských veciach nikdy veľmi dobre neorientoval.)

Nejprve nás čekala prohlídka v dole Anselm. 

Zhruba do roku 1993 se zde těžilo černé uhlí. Před začátkem prohlídky se vyskytl menší problém- všechny přilby mi byly velké, naštěstí jsme tento problém vyřešili a po desáté hodině dopoledne jsme sfárali do dolu.

Po úvodných inštrukciách, zhŕňajúcich výstrahu pred úzkymi chodbami, ktoré nás čakajú zostupujeme výťahom do dolu Anselm (pomenovanom po jeho prvom majiteľovi, barónovi Maierovi Anshelmovi Rotschildovi) do hĺbky približne 4,5 metra. Cez dve sklenené okná na podlahe výťahu môžeme pozorovať šachtu, ktorou práve schádzame a priznám sa, že aj vďaka skresľujúcemu efektu vyzerá neskutočne úzka.

Po vystúpení z výťahu sa začala naša cesta banskou šachtou, tvorenou spravidla úzkymi a na určitých miestach aj pomerne nízkymi uličkami.

Štola, kde se těžilo byla spoře osvětlená. Mohli jsme si prohlédnout-místo, kde těžil horník, důlní vozík, různé nástroje, rozvody… Náš průvodce byl svérázný chlapík a dozvěděli jsme se od něho spoustu zajímavých informací o tom, jak se v dolech těžilo a jaká byla práce a život horníka.

Vyprávěl nám o historii, jak byly v dolech používáni koně, což mi přišlo dost drsné. Ale i podmínkách, které horníci musí snášet i v současnosti, každopádně je to velmi náročná práce.

Mohli sme na vlastné oči vidieť, ako funguje banský kombajn a mali sme príležitosť siahnuť si na niektoré banícke náradie či vzorky vyťaženého uhlia vo vozíku. V rámci prehliadky sme sa dozvedeli taktiež mnoho zaujímavostí o objavení čierneho uhlia v Ostrave, ako aj o histórii ťažby a výroby koksu. Nakrátko sme si mohli taktiež vychutnať banskú tmu :-) Vcelku ma fascinovalo, ako náročné muselo byť takto úmorne sa prekopávať kusmi skál a obzvlášť teraz, keď som sa v týchto, miestami na pohyb zložitých priestoroch mal možnosť pohybovať aj ja sám, na mňa dosť znepokojujúco pôsobila predstava, ako tu v minulosti pracovali sotva desaťročné deti. Darmo, je to naozaj diametrálne odlišné, čítať o tom v odbornej literatúre a zažiť to prostredie na vlastnej koži. Inak bolo prostredie banskej šachty viac menej ponorené v pološere, steny šachty boli totiž lemované len pomerne slabými žiarovkami, ale na pohyb a orientáciu to rozhodne stačilo.

Zhruba po hodině jsme vyfárali na povrch a šli jsme ještě na prohlídku do další expozice.  

Po návrate na povrch nás ešte čakala návšteva múzea banských záchranárov. Dozvedeli sme sa o podmienkach, za akých sa človek mohol banským záchranárom stať (predovšetkým musel mať už predtým minimálne dva roky odpracované v bani), ako aj o nástrahách, ktoré tak baníkov, ako aj záchranárov pri zostupoch do bane môžu postretnúť. Samotnú prehliadku sme začínali v takzvanom pietnom sále, obdĺžnikovej miestnosti na ktorej stene priamo pred nami sa nachádzal menoslov celkovo 103 banských záchranárov, ktorý pri výkone svojho povolania v bani zahynuli. Prehliadka nás ďalej zaviedla k banskej technike a odevom, ktoré záchranári používali. Tu sa opäť prejavila moja technická zdatnosť, takže niektoré z prístrojov som mal problém vôbec identifikovať. Krátko pred odchodom z hlavnej expozície sme si ešte mali možnosť vyskúšať polygón – tréningovú prekážkovú dráhu, ktorú pri výcviku musí zvládnuť každý hasič. Tak ako väčšina z nás, ani ja som neodolal možnosti skúsiť si to na vlastnej koži. 

Polygón pozostáva z viacerých častí. Prvou úlohou bolo štvornožky vyliezť po naklonenej rovine a vzápätí sa spustiť dole, spravidla nohami dopredu. Nasledoval krátky tunel, ktorým sa bolo potrebné preplaziť a potom mierny výstup strmšími, ale zato krátkymi schodmi. Po nich som stál pred ďalším tunelom, na jeho konci ma čakal rebrík, na ktorý sa bolo treba postaviť a zliezť asi tak dva metre. Toto bolo jediné miesto pri ktorom som si bol vedomí, že ponáhľať sa rozhodne nemôžem, ak len nechcem tie dva metre dať strmhlav letmo. Po zídení rebríka nasledovala posledná, konečne oddychová časť, pozostávajúca z výstupu po schodoch a opustení polygónu. Celá trasa polygónu  mala podľa informácií, ktoré sme dostali asi 40 metrov a prešiel som ju za približne 5 minút. Keď som sa následne dozvedel, že najrýchlejším hasičom vo výcviku trvá prejdenie ich 300 metrovej trasy asi tri minúty, nezostalo mi iné, len dať pomyselný klobúk z hlavy dole. O to viac, že pri ich tréningu so sebou ešte nosia viac ako desaťkilový kyslíkový prístroj na chrbte. Darmo chlapi, všetka česť Vám :-)

Prohlídka byla tedy zakončena prolézáním polygonu. Což je místo, kde se báňští záchranáři cvičí na reálné zásahy. Tady mají jen malý polygon- takové bludiště, velmi nízké. Malí lidi mají výhodu- prolezla jsem to de facto celé po čtyřech, ale představa, že tímto leze urostlý chlap ještě k tomu s výbavou a dýchacím přístrojem….no, tak to je pro mě dost nepochopitelné. Ti lidi jsou nepochybně hodně odolní.

Skutočne poslednou zastávkou v areáli Landek parku v rámci expozície bola takzvaná retiazková šatňa, čo bolo miesto, kam si baníci odkladali svoje oblečenie. Názov je to skutočne viac ako výstižný, šatňa totiž pozostáva z tisícov reťazí, visiacich zo stropu priestrannej budovy obdĺžnikového pôdorysu zhruba do úrovne nad ramenami priemerne vysokého človeka. Na reťaziach viseli autentické kusy evidentne použitého oblečenia a obuvi. Prehliadkou tohto miesta s pre nás expozícia skončila, niektorý z nás sa ale ešte zastavili v reštaurácii Hárenda na „vlajku“, alkoholický nápoj ktorý pozostával z pepermintového alkoholu zelenej farby a fernetu. Vlajka sa volá preto, že čierna a zelená presne v takom poradí, sú farby baníckej vlajky. 

Byla už skoro jedna hodina, když jsme opouštěli hornické muzeum a to jsme nestihli se ani podívat do venkovní expozice na těžební stroje, ale nedá se stíhat vše. Cestou na tramvaj jsme se ještě zastavili u venuše z Landeku,  ktorú sme si všimli už pri ceste sem, jej zaujímavosťou bolo, že vôbec nemala tvary typické pre podobné praveké sošky (teda veľké prsia a široké boky), ale práve naopak, svojimi tvarmi spĺňala skôr dnešný konvenčný ideál ženskej krásy. 

 

Závěr: 

Po prevoze električkou a následným trolejbusom na hlavnú stanicu nás čakalo už len lúčenie a cesta domov. Čo dodať na záver? Veľmi pekne Vám ďakujem, priatelia, bol to skutočne príjemný predĺžený víkend strávený v spoločnosti milých ľudí a keďže je svet skutočne malý, pevne verím, že sa s väčšinou z Vás, ak nie rovno so všetkými ešte niekedy stretnem. 

Cesta na nádraží byla s jedním přestupem a nastalo loučení.

V 14.15 hodin většina skupiny odjela vlakem směr Praha… 

Na úplný závěr bychom moc chtěli poděkovat holkám organizátorkám Peti a Katce. Víkendovka v Ostravě se velmi vydařila a děkujeme za krásný víkend. Objevili jsme mnoho zajímavého ve městě, které by člověka nenapadlo jen tak navštívit. Skupina se také sešla velmi dobrá. Prostě čas strávený s vámi byl krásný a budeme se těšit někdy příště nashledanou.

Autoři článku: Andrea Klozová a Peter Tkáč

Fotogalerie

Kategorie: